História obce

Koňuš v rokoch medzivojnovej ČSR

Povojnový vývoj obce

      Podľa povesti o Starom Koňuši, počas vpádu Tatárov v rokoch 1241-1242 pricválal na toto územie úplne vyčerpaný jazdec po ceste z Tibavy do Choňkoviec oznámiť obyvateľom blížiace sa nebezpečenstvo. Keď dobehol na Starý Koňuš stihol iba vykríknuť: „ Koň už …” a zomrel. Po odchode Tatárov sa už na Starý Koňuš nevrátili, ale založili v údolí novú dedinu, Koňuš. Pôdu, ktorú tam preukázateľne obrábali, nazývali „ Slavikovo falatky ” /Kronika obce, s. 12-14/.

      Koňuš sa spomína 1414. R. 1427 nebola zdanená. Patrila panstvu Michalovce-Tibava. V roku 1715 mala obec 10 domácností, 1828 39 domov a 400 obyvateľov. Do 19. stor. boli zemepánmi Tibayovci. Koncom 19. stor. mala obec v chotári rozsiahle lesy. Obyv. sa zaoberali poľnohospodárstvom a v 18. stor. aj vinohradníctvom. Za I. ČSR sa zamestnanie obyv. nezmenilo. R. 1939-44 bola obec pričlenená k Maďarsku. Časť obyvateľov pracuje v priemysle na okolí.

V druhej polovici 13. storočia bol koňušský územný majetok vo vlastníctve viacerých zemepánov.  Listina z roku 1284 uvádza že územie bolo predané šľachticovi Feliciánovi, synovi Gála. Listina tiež uvádza potok Koňuš, podľa ktorého bola pravdepodobne neskôr pomenovaná aj vznikajúca osada na valašskom práve. Potok Koňuš sa spomína aj v ďalších listinách zo 14. Storočia, kde sa uvádza ako „fluvium Konyus” /1337/. Prvá písomná zmienka o dedine Koňuš je však až z roku 1414.

      Vznik obce priamo súvisí s valašskou kolonizáciou, pričom ju založili usadlíci na základe zakupného valašského práva. Koňuš bol pravdepodobne súčasťou tibavského panstva a založili ho usadlíci prevažne rusínskeho pôvodu.

      V roku 1427 dedina patrila panstvu Michalovce – Tibava. Aj v 15. a 16. storočí bol Koňuš súčasťou majetkov panstva Tibava. Rovnako ako aj iné zemplínske či úžske obce, aj Koňuš sa v 17. a začiatkom 18. storočia pomaly vyľudňoval. Stratil takmer dve tretiny obyvateľov, ktorý sa odsťahovali alebo vymreli. V priebehu 18. a v prvej tretine 19. storočia dochádzalo k migrácii obyvateľov.

      Zo súpisu je zrejme, že v dedine sa nachádzal vodný mlyn a v chotári mala aj vinice.. Chotár obce charakterizovali rozsiahle lesy, ktorých klčovaním postupne vznikala orná pôda a pastviny. Z toho sa odvíjalo aj zamestnanie obyvateľov, ktorý sa živili chovom oviec, drevorubačstvom, roľníctvom a v 18. storočí aj vinohradníctvom. Komasácia v rokoch 1883 – 1885 spôsobila, že grófsky dubový les, ktorý siahal až po Choňkovce bol vyrúbaný a zem zúrodnená a zoraná. V čase komasácie vzniklo aj urbárske spoločenstvo, ktorého prvým predsedom bol Miňo Kica a neskôr Vasiľ Kica.

      Na poliach sadili prevažne zemiaky a fazuľu, siali hlavne ovos. Chovali kozy a ovce, menej kravy a voly. Základnými potravinami boli fazuľa a zemiaky.

      Začiatkom 80.- tych rokov 19. storočia boli v obci štyri mlyny pomenované podľa majiteľov /Pataičov (neskôr Takáčov), Mánesov (pri synagóge), Mihalovičov a Bernátov (neskôr Gergeľov, ktorý ho prestaval)/. V 90.- tych rokoch 19. storočia ani jeden zo spomínaných mlynov už neexistoval.

      Koňušania nachádzali živobytie v roľníctve a drevorubačstve. Drevo z lesa spúšťali rizňovaním. Rizňa bola dreveným žľabom s tečúcou vodou, v ktorom spúšťali drevo. Koncom 19. storočia /1889/ bola vybudovaná Tirolanova rizňa, avšak nezostali po nej žiadne stopy. Druhá rizňa bola vybudovaná firmou Egricég v roku 1940, ale po druhej svetovej vojne museli v roku 1946 vybudovať tretiu.

      Z Choňkoviec do Koňuša viedla koncom 19. storočia len poľná cesta. Až v roku 1888 bol na ňu navozený kameň, ktorý rozhrnuli a upravili. Cesta cez Konuš bola urobená až v roku 1890.

      Koňušania chodievali na trhy do Sobraniec a Užhorodu. Zložité sociálne pomery koncom 19. storočia  prinútili časť obyvateľov vysťahovať sa do Ameriky. Prvými vysťahovalcami z Koňuša boli Juraj Rebič a Andrej Petruň /1881/. Najviac obyvateľov sa vysťahovalo do Ameriky v rokoch 1900 – 1905.

       V roku 1911 boli vybudované židovské kúpele, ktoré boli počas druhej svetovej vojny zničené. Ani Koňuš neobchádzali tragické udalosti. V roku 1900 vyhorela polovica obce, v roku 1913 vypukla cholerová epidémia. V roku 1914 odviedli z dediny 28 vojakov, ktorí bojovali na všetkých frontoch a takmer všetci padli do zajatia.

      Prevažná časť obyvateľov obce bola gréckokatolícka, menšia rímskokatolického vierovyznania. V roku 1905-1907 si miestny Židia postavili synagógu, ktorá bola počas druhej svetovej vojny roku 1944 zničená.

Comments are closed.